V histórii slovenského obrodeneckého hnutia má
ochotnícke divadlo významné, nezastupiteľne miesto.
Vidiecke prvenstvo v nacvičení a uvedení slovenskej
hry v regióne stredného Považia patrí malej podinoveckej dedinke - Kálnici.
Vansovej "Svedomie" malo svoju dramatickú predohru
už pri svojom vzniku a rovnaký dramatický záver zinscenoval
reálny život po jeho uvedení na kálnickom ochotníckom javisku.
Realistické postavy drámy zaujali aj učiteľa kálnickej
evanjelickej ľudovej školy Jána Bonku, keď ju uprednostnil
pred oveľa známejšími a menej náročnými "selankami"
Ferka Urbánka. Knižné vydanie hry sa mu dostalo do rúk už
na predchádzajúcom pôsobisku v Sarvaši. Pre nacvičenie
Svedomia získal 16 rovnako nadšených a zapálených
ochotníkov.
Prvé ochotnícke predstavenie v obci malo premiéru
15. 4. 1906 v budove ev. ľud. školy. Provizórne javisko s
jednoduchými kulisami, oponou a petrolejkou postavili na
prázdnych sudoch od piva samotní herci bezprostredne pred
predstavením. Protagonisti hry vystupovali vo svojich
sviatočných krojoch.
Premiéra prvej divadelnej hry sa stala sviatkom celej
dediny. U obecenstva zanechala hlboký a mocný dojem. Po
predstavení - podobne ako štúrovskí ochotníci - besedovali s
vďačným a nadšeným publikom, spoločne si zaspievali
obľúbené ľudové piesne a napokon i hymnickú Hej, Slováci...
Uvedenie slovenskej divadelnej hry - zrejme bez povolenia vrchnosti -
a verejná interpretácia zakázanej piesne sa v časoch vrcholiacej maďarizácie
pokladalo za vlastizradu. Incident vyšetroval obvodný notár Aladár
Bánoczy, jeho aktérom hrozili prísne tresty. Prvým sankcionovaným bol
režisér Ján Bonko. Po ročnom účinkovaní sa musel s Kálnicou rozlúčiť.
K účtovaniu s ďalšími protagonistami "Svedomia" napokon
nedošlo. Pričinil sa o to vynikajúci rezbár Viktory. Pre vášnivého
poľovníka Bánoczyho zhotovil umelecky vyrezávaný rám na odkladanie pušiek.
Ako milú pozornosť za prižmúrenie
oka nad "nerozvážnosťou kálnickej mládeže". Uveličený notár prižmúril obe.
Vyšetrovanie sa založilo "ad acta".
Ďalšiu ranu ochotníckemu divadlu uštedrila náhodná tragédia.
Počas letnej búrky - iba mesiac po premiére Svedomia - blesk usmrtil
úspešného predstaviteľa študenta Marka Dovalovského - Janka Pavlecha a
jeho otca. Poverčiví ľudia
začali toto ojedinelé nešťastie spájať s dejom na javisku - so
zastrelením protagonistu drámy. Divadlo označili za
privolávanie nešťastia a smrti a začali sa ho báť...
Ochotnícke divadelné vákuum trvalo celých 15 rokov.
Z prvých divadelných predstavení sa nám zachovali
iba torzovité písomné záznamy. Nová ochotnícka generácia
sa predstavila v roku 1921 v budove štátnej ľudovej školy
Urbánkovým Kamenným chodníčkom. Podľa spomienok
najstarších pamätníkov, záujem o premiéru bol taký obrovský,
že diváci zaplnili i predsieň a mnohí načúvali replikám hercov
pod oknami.
V roku 1924 Potravné družstvo rozšírilo svoje obchodno-
prevádzkové priestory o malú sálu, ktorá slúžila i
ochotníkom. Ešte lepšie podmienky pre kvalitatívny rozvoj
ochotníckeho divadla poskytla nová veľká sála, postavená v
roku 1934. Jej súčasťou bolo i stále javisko.
Na každé divadelné predstavenie bolo potrebné zabezpečiť
stoličky od občanov. Táto úloha pripadla ochotníckemu dorastu
- žiakom školy, ktorí dokázali označiť a usporiadať 250 -300
sedadiel a po predstavení ich vrátiť pôvodným majiteľom.
Jedinou odmenou bola bezplatná účasť na predpremiérach
divadelných hier.
Na sklonku roku 1947 sa na režisérskom poste objavila dalšia
učiteľka, Elena Hrušovská. Nadviazala na bohatú ochotnícku
tradíciu, sama ju rozvinula a v mohom novátorsky obohatila. Pod jej
vedením sa v nasledujúcom štvrťstoročí divadelné umenie Kálničanov
dostalo aj na dosky súťažných javísk, kde sa ochotnícke súbory
stretali na obľúbených "divadelných pretekoch". Ich súčasťou boli aj
profesionálne analýzy predvedených hier, metodické pokyny, návrhy
dramaturgických plánov, čo sa odrazilo i v
umeleckom a hereckom majstrovstve
ochotníkov. Najsrdečnejšie a
najfundovanejšie sa dokázal kálnickým
ochotníkom prihovoriť národný umelec
Andrej Bagar. Na okresnej súťaži sa
predstavili druhým dejstvom Stodolovej
"Bačovej ženy" pod novým názvom
Divadelný krúžok Františka Daudu, čím
si pri 5. výročí jeho odvlečenia do
koncentračného tábora Sachsenhausen uctili
pamiatku vlasteneckého učiteľa a
vynikajúceho režiséra.
V tomto období patrila k najúspešnejším hrám "Mariša" bratov Mrštíkovcov.
Po dobrom umiestnení v okresnej súťaži s ňou postúpili do krajského
kola, kde tiež čestne obstáli.
Rok 1959 priniesol dve významné zmeny: ochotníci boli zaradení do
kategórie pokročilých divadelných súborov a pričlenení k Osvetovej
besede. Za metodickej pomoci odborných pracovníkov Krajskej
poradne ILUT nacvičili Lutowského "Rodinnú vec", s ktorou
reprezentovali Bratislavský kraj na celoslovenskej prehliadke LUT v
Liptovskom Mikuláši. Bolo to najvyššie ocenenie dlhoročnej
činnosti súboru i režisérky Eleny Hrušovskej.
Kálnické ochotnícke divadlo dosiahlo štandardnú úroveň a dostalo sa
do povedomia okresných a krajských kultúrnych inštitúcií.
V roku 1960 odovzdala pani E. Hrušovská režisérske
žezlo do rúk najtalentovanejšieho a najskúsenejšieho divadelného ochotníka -
Adama Krchnavého. Toto obdobie je poznačené najväčšími ťažkosťami,
ale i úsilím o udržanie pozícií
ochotníckeho divadla v hierarchii kultúrnych hodnôt modernej
dediny. Režijným debutom A. Krchnavého bola veselohra s
komplikovanou a technicky náročnou scénou "Spoločný byt".
Hra mala zaslúžený úspech, súbor sa stmelil a už v r. 1962 sa
predstavil ďalšou vydarenou hrou "Ďaleká ozvena".
V roku 1964 posilnili "ochotnícke jadro" miestni
požiarnici a v réžii Adama Krchnavého sa v marci 1965 pred
stavili hrou "Májová noc".
Rok 1966 priniesol vzácne jubileum - 60. výročie uvedenia
prvej divadelnej hry v obci.
Ochotnícky sviatok oslávila 27. marca celá dedina. Ochotnícke jubileum malo
širokú publicitu v masovokomunikačných
prostriedkoch.
Nový kultúrny dom s rozmerným javiskom ponúkol
ideálne podmienky aj pre ambicióznejšie dramaturgické
počiny. Vytvorenie nového súboru iniciovali starosta obce Ing.
Miroslav Borcovan, MO Matice slovenskej a hŕstka "skalných"
ochotníkov. Ich úsilie bolo korunované úspešnou premiérou
hry "Panny v oblakoch". Prvé ochotnícke predstavenie na
"veľkom javisku" bolo spojené s pripomienkou 85. výročia
založenia divadla v obci. Na stretnutí ochotníckych generácií
sa zúčastnila aj dlhoročná režisérka, pani Elena Hrušovská.
Oživenie ochotníckej činnosti prezentovali ďalšie div.
hry: Drotár a Svadobný závoj.
Symbolickým prevzatím ochotníckej
štafety najmladšími vyznavačmi Tálie bolo uvedenie modernej
rozprávky Ľubomíra Feldeka "Snehuľka a sedem trpaslíkov"
detským divadelným súborom MO MS v réžii Anny Juríkovej.
Najvytrvalejšími ochotníkmi boli: Ján Hladký, Adam
Jurik a Adam Krchnavý, ktorí začali v súbore pracovať
v roku 1945. Neskôr k nim pribudol Ján
Jamrich.
Ochotnícke divadlo patrí k trvalým kultúrnym hodnotám
dediny. V každej z etáp rozvoja Slovenska zohrávalo svoju
nezastupiteľnú úlohu. V minulosti aktivizovalo pokrokové sily
do zápasu o národné, sociálne a kultúrne práva.