V histórii slovenského obrodeneckého hnutia má ochotnícke divadlo významné, nezastupiteľne miesto.

    Vidiecke prvenstvo v nacvičení a uvedení slovenskej hry v regióne stredného Považia patrí malej podinoveckej dedinke - Kálnici. Vansovej "Svedomie" malo svoju dramatickú predohru už pri svojom vzniku a rovnaký dramatický záver zinscenoval reálny život po jeho uvedení na kálnickom ochotníckom javisku.

    Realistické postavy drámy zaujali aj učiteľa kálnickej evanjelickej ľudovej školy Jána Bonku, keď ju uprednostnil pred oveľa známejšími a menej náročnými "selankami" Ferka Urbánka. Knižné vydanie hry sa mu dostalo do rúk už na predchádzajúcom pôsobisku v Sarvaši. Pre nacvičenie Svedomia získal 16 rovnako nadšených a zapálených ochotníkov.

    Prvé ochotnícke predstavenie v obci malo premiéru 15. 4. 1906 v budove ev. ľud. školy. Provizórne javisko s jednoduchými kulisami, oponou a petrolejkou postavili na prázdnych sudoch od piva samotní herci bezprostredne pred predstavením. Protagonisti hry vystupovali vo svojich sviatočných krojoch.

    Premiéra prvej divadelnej hry sa stala sviatkom celej dediny. U obecenstva zanechala hlboký a mocný dojem. Po predstavení - podobne ako štúrovskí ochotníci - besedovali s vďačným a nadšeným publikom, spoločne si zaspievali obľúbené ľudové piesne a napokon i hymnickú Hej, Slováci...

    Uvedenie slovenskej divadelnej hry - zrejme bez povolenia vrchnosti - a verejná interpretácia zakázanej piesne sa v časoch vrcholiacej maďarizácie pokladalo za vlastizradu. Incident vyšetroval obvodný notár Aladár Bánoczy, jeho aktérom hrozili prísne tresty. Prvým sankcionovaným bol režisér Ján Bonko. Po ročnom účinkovaní sa musel s Kálnicou rozlúčiť. K účtovaniu s ďalšími protagonistami "Svedomia" napokon nedošlo. Pričinil sa o to vynikajúci rezbár Viktory. Pre vášnivého poľovníka Bánoczyho zhotovil umelecky vyrezávaný rám na odkladanie pušiek. Ako milú pozornosť za prižmúrenie oka nad "nerozvážnosťou kálnickej mládeže". Uveličený notár prižmúril obe. Vyšetrovanie sa založilo "ad acta".

    Ďalšiu ranu ochotníckemu divadlu uštedrila náhodná tragédia. Počas letnej búrky - iba mesiac po premiére Svedomia - blesk usmrtil úspešného predstaviteľa študenta Marka Dovalovského - Janka Pavlecha a jeho otca. Poverčiví ľudia začali toto ojedinelé nešťastie spájať s dejom na javisku - so zastrelením protagonistu drámy. Divadlo označili za privolávanie nešťastia a smrti a začali sa ho báť... Ochotnícke divadelné vákuum trvalo celých 15 rokov.
    Z prvých divadelných predstavení sa nám zachovali iba torzovité písomné záznamy. Nová ochotnícka generácia sa predstavila v roku 1921 v budove štátnej ľudovej školy Urbánkovým Kamenným chodníčkom. Podľa spomienok najstarších pamätníkov, záujem o premiéru bol taký obrovský, že diváci zaplnili i predsieň a mnohí načúvali replikám hercov pod oknami.

    V roku 1924 Potravné družstvo rozšírilo svoje obchodno- prevádzkové priestory o malú sálu, ktorá slúžila i ochotníkom. Ešte lepšie podmienky pre kvalitatívny rozvoj ochotníckeho divadla poskytla nová veľká sála, postavená v roku 1934. Jej súčasťou bolo i stále javisko.

    Na každé divadelné predstavenie bolo potrebné zabezpečiť stoličky od občanov. Táto úloha pripadla ochotníckemu dorastu - žiakom školy, ktorí dokázali označiť a usporiadať 250 -300 sedadiel a po predstavení ich vrátiť pôvodným majiteľom. Jedinou odmenou bola bezplatná účasť na predpremiérach divadelných hier.

    Na sklonku roku 1947 sa na režisérskom poste objavila dalšia učiteľka, Elena Hrušovská. Nadviazala na bohatú ochotnícku tradíciu, sama ju rozvinula a v mohom novátorsky obohatila. Pod jej vedením sa v nasledujúcom štvrťstoročí divadelné umenie Kálničanov dostalo aj na dosky súťažných javísk, kde sa ochotnícke súbory stretali na obľúbených "divadelných pretekoch". Ich súčasťou boli aj profesionálne analýzy predvedených hier, metodické pokyny, návrhy dramaturgických plánov, čo sa odrazilo i v umeleckom a hereckom majstrovstve ochotníkov. Najsrdečnejšie a najfundovanejšie sa dokázal kálnickým ochotníkom prihovoriť národný umelec Andrej Bagar. Na okresnej súťaži sa predstavili druhým dejstvom Stodolovej "Bačovej ženy" pod novým názvom Divadelný krúžok Františka Daudu, čím si pri 5. výročí jeho odvlečenia do koncentračného tábora Sachsenhausen uctili pamiatku vlasteneckého učiteľa a vynikajúceho režiséra.

    V tomto období patrila k najúspešnejším hrám "Mariša" bratov Mrštíkovcov. Po dobrom umiestnení v okresnej súťaži s ňou postúpili do krajského kola, kde tiež čestne obstáli. Rok 1959 priniesol dve významné zmeny: ochotníci boli zaradení do kategórie pokročilých divadelných súborov a pričlenení k Osvetovej besede. Za metodickej pomoci odborných pracovníkov Krajskej poradne ILUT nacvičili Lutowského "Rodinnú vec", s ktorou reprezentovali Bratislavský kraj na celoslovenskej prehliadke LUT v Liptovskom Mikuláši. Bolo to najvyššie ocenenie dlhoročnej činnosti súboru i režisérky Eleny Hrušovskej. Kálnické ochotnícke divadlo dosiahlo štandardnú úroveň a dostalo sa do povedomia okresných a krajských kultúrnych inštitúcií.

     V roku 1960 odovzdala pani E. Hrušovská režisérske žezlo do rúk najtalentovanejšieho a najskúsenejšieho divadelného ochotníka - Adama Krchnavého. Toto obdobie je poznačené najväčšími ťažkosťami, ale i úsilím o udržanie pozícií ochotníckeho divadla v hierarchii kultúrnych hodnôt modernej dediny. Režijným debutom A. Krchnavého bola veselohra s komplikovanou a technicky náročnou scénou "Spoločný byt". Hra mala zaslúžený úspech, súbor sa stmelil a už v r. 1962 sa predstavil ďalšou vydarenou hrou "Ďaleká ozvena". V roku 1964 posilnili "ochotnícke jadro" miestni požiarnici a v réžii Adama Krchnavého sa v marci 1965 pred stavili hrou "Májová noc". Rok 1966 priniesol vzácne jubileum - 60. výročie uvedenia prvej divadelnej hry v obci. Ochotnícky sviatok oslávila 27. marca celá dedina. Ochotnícke jubileum malo širokú publicitu v masovokomunikačných prostriedkoch.

     Nový kultúrny dom s rozmerným javiskom ponúkol ideálne podmienky aj pre ambicióznejšie dramaturgické počiny. Vytvorenie nového súboru iniciovali starosta obce Ing. Miroslav Borcovan, MO Matice slovenskej a hŕstka "skalných" ochotníkov. Ich úsilie bolo korunované úspešnou premiérou hry "Panny v oblakoch". Prvé ochotnícke predstavenie na "veľkom javisku" bolo spojené s pripomienkou 85. výročia založenia divadla v obci. Na stretnutí ochotníckych generácií sa zúčastnila aj dlhoročná režisérka, pani Elena Hrušovská. Oživenie ochotníckej činnosti prezentovali ďalšie div. hry: Drotár a Svadobný závoj.

     Symbolickým prevzatím ochotníckej štafety najmladšími vyznavačmi Tálie bolo uvedenie modernej rozprávky Ľubomíra Feldeka "Snehuľka a sedem trpaslíkov" detským divadelným súborom MO MS v réžii Anny Juríkovej.

     Najvytrvalejšími ochotníkmi boli: Ján Hladký, Adam Jurik a Adam Krchnavý, ktorí začali v súbore pracovať v roku 1945. Neskôr k nim pribudol Ján Jamrich.

     Ochotnícke divadlo patrí k trvalým kultúrnym hodnotám dediny. V každej z etáp rozvoja Slovenska zohrávalo svoju nezastupiteľnú úlohu. V minulosti aktivizovalo pokrokové sily do zápasu o národné, sociálne a kultúrne práva.